Tí, čo o nej vedia v spoločnosti najviac (novinári SME) sú jednoznačne presvedčení, že sa jedná o zlo. Sú presvedčení natoľko, že sa z teplých pracovných miest vrhajú do neistého dobrodružstva. A to v dobe, keď ľudia majú problém rozhodnúť sa, či kúpiť bundu z kože alebo z polyesteru.
Samozrejme, je to téma číslo 1 a tak si ju berie do úst veľa ľudí. Snažia sa to pretriasať z tej a onej strany. Mnohí pritom myslia na vlastné zlyhania, kladú si otázku „Prečo som to ja nedokázal?“ a nahlas hľadajú výhovorky. Rozmýšľajú o sebe, ale hovoria o SME. Začína mi byť zle z toho, ako tento odchod redaktorov všetci ohmatávajú a relativizujú.
Či je to 10 percent akcii, alebo 50, či 60. Je to jedno. Na otázku, „Prečo pracuješ na ziskoch spoločnosti, ktorá ničí tvoju budúcnosť aj prítomnosť?“ existujú len hlúpe odpovede. Byť zásadový "len tak trochu" sa nedá.
Vedenie SME sa zachovalo výnimočne a obdivuhodne. Prípadné robenie kompromisov by síce bolo ľudské, ale nie výnimočné a už vôbec nie hodné obdivu.
Komentáre
Iba póza alebo nevyhnutnosť.
http://vybrali.sme.sk/c/Moj-pribeh-s-dennikom-SME/
.
Keď niečo napíšte skúste počúvať aj kritikov. Teda obidve strany. To by asi k objektívnej žurnalistike aj dedinského hlásnika mal autor vedieť.